VEĽKÁ SPRÁVA!!!

Zdravím, zdravím ľudkovia moji! :D
Mám pre Vás zlú/dobrú správu.... ako sa na to pozriete...
Všetkým je jasné, kam už asi pol roka smerujeme:D :/ Je to pozastavenie blogu, možno len pozastavenie TD, pretože by sa tu čisto teoreticky mohol zjaviť aj nejaký článok (pravdaže prakticky-to už je iná vec;D). Znovu rozbehnem TD až keď už budem mať napísané aspoň tri nové kapitoly (možno aj viac). To je v podstate tá lepšia strana... musíte uznať, že je to o ničom, keď Vám sem dám jednu kapitolu za dva mesiace. Radšej dám potom takú kapitolovú smršť, aby ste mali na čom závislačiť :D.
Nebojte sa.

Ja. To. Raz. Dopíšem. 

:D

P.S.: Trochu mi nesedí, že je tu toľko vysmiatych smajlíkov, keď je to aj z veľkej časti smutná správa. (Aspoň teda dúfam, že Vás to trochu zarmútilo -nechcem Vám priať zle, ale veď chápete, čo tým myslím;D)

Takže sem hoďte aspoň jedenkrát za mesiac očkom, prosím- samozrejme  v tom prípade, že sem ešte niekto teraz chodí:/

¡BUENAS NOCHES MIS AMIGOS!

Tiché Dýky- 8.kapitola 1/2

Kapitola 8

Domov, krutý domov,

resp.

všade zle, doma najhoršie.

„Rimini.“
„Čože?“ opýtala som sa prekvapene Miguela. Ešte stále sme ležali v posteli a rozmýšľali kam pôjdeme.

„To je mesto v Taliansku. Niekoho tam poznám. Pomôže nám. Aspoň kým si nenájdeme nejakú rýchlu prácu. Tichí o tom známom nič nevedia.“

„Nepodceňuj ich. Majú veľa informácii. Navštívia každého s kým si sa stretol aspoň dvakrát.“
„Nie. Ver mi. O ňom nevedia.“ Miguel mal na tvári zvláštny výraz, ktorý som u neho ešte nevidela. Moc sa mi to nepozdávalo, ale nič iné ma nenapadalo a už nebol čas na premýšľanie. Tichí niekoho povolajú, aby ma strážil a bol so mnou na každom kroku.

„Vieš po taliansky?“ táto otázka nebola úplná malichernosť. Je to celkom potrebné, ak si chceme nájsť aspoň nejakú prácu- bokovku. Predsa len tam nebudeme môcť ostať moc dlho. Celkovo pochybujem, že sa to jeho známemu bude páčiť. Mne by sa osobne moc nepozdávalo, keby mi do domu napochoduje nejaký dávny kamarát –alebo aký vzťah medzi sebou majú- a bude chcieť úkryt pred nebezpečnými ľuďmi na nevedno akú dobu a bez peňazí. Tie, čo vytiahnem z automatu budú ledva stačiť na cestu.

„Už dlho som taliančinou nehovoril, ale myslím si, že už je na čase si ju trochu oprášiť.“

„Tak fajn. Vyhľadaj nejaký spoj,“ vdychla som si rezignovane.

Tiché Dýky- 7.kapitola 2/2

DRUHÁ ČASŤ

KAPITOLA   7

------

Miguelov výstup zabral. Niektoré spolužiačky sa na mňa závistlivo pozerali a na Miguela, naopak, začali vrhať zamilované pohľady. Cez prestávku sa to už stihla dozvedieť celá škola a navyše to aj niekto nahral, takže je to všade po internete (aspoň tak mi to povedal Miguel).

Večer sme znovu trénovali. Myslím, že bylinka už viac-menej vyprchala, pretože Miguel ma porážal asi každú minútu, často ani tú nie.„Kašlime už na to Miguel. Vidíš, že mi to vôbec nejde. Potrebuješ už niekoho silnejšieho ako ja. Asi ti zavolám Tysona,“ vzdychla som si.

„Ale čo ty?“ „Ja môžem trénovať aj s figurínou a občas si môžeme dať spolu len jeden, dva súboje. Ale také, kde ma budeš šetriť, samozrejme,“ sucho som sa zasmiala. On sa neusmial vôbec.„Moc sa mi to nepozdáva, ale asi máš pravdu a potrebujem už nejakého silnejšieho súpera.“„Nemyslím to ako urážku voči tebe,“ rýchlo ešte dodal.

„Ja viem,“ prikývla som hlavou. „Idem sa ho na to spýtať hneď teraz.“„A nenecháme to radšej až na zajtra?“ navrhol.„Nie. Nemáme toľko času, aby sme s ním plýtvali.“Miguel strnulo prikývol a ja som sa vydala hľadať Tysona. Bola som nervózna. Od príchodu Miguela sme okolo seba chodili ako duchovia.Chvíľu som váhala, no nakoniec som nabrala odvahu a zaklopala.Ozvalo sa tiché ďalej a ja som vstúpila so zadržaným dychom dnu.

„Ahoj, Tyson,“ chcela som ho pozdraviť, ale z úst mi vyšlo len niečo ako škrípavý šepot. Trochu som si odkašlala a skúsila to znovu.

„Ahoj,“ môj hlas už znel silnejšie. „Čau,“ krátko odvetil.  Chvíľu sme len tak stáli a nemo na seba pozerali. Hrali sme očný súboj a Tyson nakoniec uhol  pohľadom.„Čo potrebuješ?“ opýtal sa ma.

„No... potrebovala by som... teda...chcela by som...“ odmlčala som sa a v hlave som si nadávala, ako môžem byť tak sprostá. Raz, dva, tri... hlboký nádych. „Miguel potrebuje cvičiť s niekým seberovným. A niektoré dobré ťahy ho s mojou... terajšou situáciou- nemôžem naučiť, pretože som na to príliš...“„...slabá,“ dokončil moju vetu Tyson.„Presne tak,“ pritakala som.„A ty chceš, aby som s ním cvičil? Vieš, že ho nemám rád? Hneď ako sa zjavil, všetko sa pokazilo. Zobral ti moc a ty kvôli nemu budeš musieť zomrieť, celá naša rodina sa rozpadla a rozčlenila sa na akési tímy. Horšie je, že ty v mojom ani nie si. Tichí nám oveľa menej dôverujú a ty si sa ešte k tomu rozišla s Renniem. To nepovažujem za takú katastrofu. Možno je to pre mňa skôr požehnaním, lebo to bol idiot, respektíve by to bolo požehnaním, keby sa namiesto neho nezabuchla do toho trapáka, s ktorým teraz chceš, aby som trénoval a učil ho. Mali by sme ho radšej zabiť,“ Tyson bol na konci svojho krátkeho monológu už červený od hnevu.

„Po prvé- on za nič nemôže. Vinná je tu nejaká znudená čarodejnica, nie Miguel. Aj on je tu obeť. Po druhé- celá naša rodina? Vážne? Zjavne to nebola rodina, keď ste všetci za to, aby som zomrela. Ani len ste sa nepokúsili povedať niečo typu- veď mi jej pomôžeme. Ona sa nezblázni. Dokonca ste sa ani len nerozrušili nad tým, keď to povedali.  Keď povedali, že ma... že ma za pätnásť dní zabijú! Vieš vôbec koľko dní mi ešte ostáva? Päť! Päť dní! Môj život sa skončí za päť dní. Päť nudných dní, kedy sa pravdepodobne zbláznim!  Budem šialená! Možno aspoň častejšie uvidíš môj úsmev. Počula som, že ľudia, ktorým preplo sa smiali dosť často. Vieš, to je ako keď si dáš LSD. Buď sa budeš báť alebo na všetkom rehotať.“ Otočila som sa a schytila budík do ruky. Hodila ho po Tysonovi, ten ho –ako inak- bez problémov chytil. Vyzeral zmätene a trochu vystrašene.

Tiché Dýky- 7. kapitola 1/2

Kapitola 7

Zlý brak je v podstate bestseller.

Tak ako mŕtva smrť je život.

Cvičilo sa mi ľahšie ako za celý týždeň. Bylinka zatiaľ pôsobila veľmi dobre. Aj Miguel sa čudoval, ako mi to dobre ide.
„Možno sa ti už vracia tvoja Energia, aj keď musím priznať, že  ja sa necítim slabšie. Nemalo by to tak byť, nie? Teda ja som rád, že sa obidvaja cítime silnejšie, ale keby sa dialo to, čo sa má diať, bol by som predsa slabší a ty silnejšia, pretože by sa moja, respektíve tvoja Energia vraciala zase k tebe, no nie?“
„Asi áno,“ prikývla som, aj keď som dobre vedela, čo sa teraz deje.

„Čo vlastne robievate cez víkendy?“ jeho náhla zmena tématu ma vykolajila.
„Prečo?“
„Aby som bol informovaný. Vlastná zvedavosť. Proste ma to len tak napadlo.“
„Aha... nuž... civičíme, hľadáme Pijavice, čítame knihy, rozprávame sa, kreslíme- no veď vieš, podľa toho, aké máš hobby- a raz za čas nás pošlú na nejakú Pijavicu, ktorá sa ocitla na nejakej nepokrytej ploche. No, ty vlastne nevieš, čo je nepokrytá plocha, čo? Tichí majú svoj systém. Pijavice totiž nie sú všade. Poväčšine sa niekde nachádzajú viac ako v iných miestach. Tam, kde sa vyskytujú častejšie je vždy nejaká skupinka Tichých- aj my sme jedna z tých skupiniek. No tam, kde sú Pijavice k zahliadnutiu len raz za uhorský rok, Tichých nenájdeš. Nie je nás zas tak veľa. Avšak, keď sa tam nejaká ukáže, pošlú tam Tichého, ktorý sa vyberá podľa sily Pijavice, miesta pobytu a tiež sa dáva pozor aj na jeho zaneprázdnenosť. Ja som bola vyslaná len trikrát za celý môj život. Raz v Poľsku, raz v Maďarsku a raz dokonca vo Franúczsku. Tam som šla aj s Annou. Stretli sa tam ešte rôzni Tichí, pretože vtedy vo Francúzsku vypukla epidémia Pijavíc. To boli časy! Ten lov patrí k jednym z mojich nejlepších spomienok. Vlastne možno je aj najlepšou. A navyše, keď si v okruhu toľkých Tichých, tvoja moc stúpa a je to neuveriteľné. Priala by som ti to niekedy zažiť,“ konečne som sa odmlčala.
„Zaujímavé. Trikrát za život... mňa asi tento víkend už nepovolajú, že?“ zasmial sa Miguel.

ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK 2014!

Takže ľudkovia! Dostali sme sa spolu k roku 2014! Ja viem, hovorila som, že bude nová kapitolka- a aj som písala, ale nestihla som toho zas tak moc... asi dve strany vo Worde... chcem aspoň tri, aby sme mali polku kapitolky tak ako sa patrí... ;)
Ale, keďže je ten Nový Rok, povedala som si, že Vás nemôžem nechať úplne na sucho:D
Asi que... (po španielsky takže) 
Ako by povedal Miguel:

¡feliz Año Nuevo!

A tu je veľmi krátka ukážka z novej kapitolky, kde sa môžete znovu pozrieť na to, ako začína Lenáh prepínať;D

„Miguel? Vyzerám ako rastlina?“ Zmätene sa na mňa pozrel. „Cítim sa ako rastlina.“ Pribehla som k lúču svetla, natiahla ruku a hrala sa so svetlom pohybmi prstov. Smiala som sa, pretože ma to šteklilo. Nevedela som, že aj slnko vie byť taký kamarát. Tichí uprednostňujú skôr tiene, pretože je to ich podstata. Tieň sú oni a oni sú tieň. Je to symbióza, ktorá nám umožňuje loviť. Zabíjať.

„Miguel! Poď sem! To svetlo je kráááásne!“ zvýskla som. Miguel ma poslúchol. Neotočila som sa naňho. Ale vedela som, že stojí za mňou, pretože jeho prítomnosť som proste nemohla necítiť. „Chcela by som byť kvetom. Nádherným kvetom. Takým, že by mu každý na lúke závidel. Dlhé lupene sviežich farieb a omamná vôňa, ktorá by prilákala všetky včeličky. A bili by sa o to, kto by ma opeloval. Ja viem, znie to trochu divne, ale kvet bez opelenia predsa nemôže žiť. A užívať si to slnko, ktoré by svietilo na mňa najdlhšie zo všetkých kvetov. Byť aspoň na chvíľu stredobodom vesmíru. Jeho perami a nie jeho nádobou na vylučovanie exkrementov,“ zamračila som sa.

Miguel za mnou sa začal po tichu smiať. 

To, čo už aj slepý vidí

Asi ste si všimli (a ak nie, tak moje poviedky určite nečítate a len náhodou Vaše oči zablúdili k týmto riadkom), že som neaktívna. Jedna vec je tá, že cez týždeň prídem domov zo školy, ľahnem do postele a to je tak koniec môjho výkonu a druhá je zas tá, že keď mám čas (víkend) vôbec nemám chuť písať. A do kopy to skončilo mojou blogovou absenciou. Verte mi, že som to už párkrát skúšala- sadla som si pred počítač, pustila Word a tupo pozerala do obrazovky. Ja už som tak vyšťavená z tej školy, keď musím každé ráno vstávať o piatej a potom sa trmácať po tme na autobusovú zastávku, z busu zase na vlak a z vlaku ešte dvadsať minút cesty k škole. Samozrejme si to vynásobte dvomi, pretože aj cesta naspäť a to ešte keď mi nevychádzajú spoje a musím niekde mrznúť aj hodinu- no dala som sa trochu uniesť. To Vás už asi nezaujíma. Takže chcela som tým povedať, že teraz jednoducho nemám svoje "spisovateľké obdobie"a jediné, čo som zo seba dostala bolo päť suchých riadkov. Končím svoj monológ s obrovským PREPÁČTE, aj keď viem, že ospravedľnenie je Vám u r*ti a nenahradí Vám novú kapitolu (poznám kvôli meškaniu vlakov:D "Za meškanie vlaku sa ospravedľňujeme" Ale je mi to na dve veci, keďže nestíham potom bus, mrznem a nudím sa.)
Takže tak ľudkovia...
Aj toto je na dve veci- na h*vno a na nič. 

Dúfam teda, že ma neopustíte a nejako to so mnou vydržíte:)

Tiché Dýky- 6.kapitola 2/2

ČASŤ DRUHÁ

KAPITOLA 6

---

Vyskočila som zo stoličky ako raketa. Mala som strašné šťastie, že sa mi to podarilo udržať až von. Tam som to vyklopila. Niekto mi chytil vlasy, aby mi nepadali do tváre. Nemohla som sa otočiť, pretože obsah môjho žalúdka sa ešte stále nedostal celý von.

Po chvíli som konečne mohla zavrieť ústa. Vyrovnala som sa a uvidela som Miguelovu tvár ako na mňa vyčítavo pozerá. Podal mi vlhčenú vreckovku. Vďačne som si ňou utrela ústa.

„Myslel som si, že si viac zodpovedná. Keby som vedel, že do seba vyklopíš všetko, čo vyzerá aspoň trochu pitne, nenechal by som ťa ani na sekundu samú. Lenže ja som to nevedel a navyše ma zdržala Fella.“

„Mal si tam s ňou kľudne zostať. Viem sa o seba postarať aj sama. Navyše stavím sa, že si si to s ňou užíval. Pochopím ak sa budeš chcieť vrátiť. Vy chlapi rozmýšľate len svojím penisom.“
„Kde si na niečo také prišla?“ Miguel sa zatváril urazene.

„No... ak sa pýtaš, kde som zobrala, že si si to s Fellou užíval, odpoveď je jednoduchá- stačí sa na ňu len pozrieť. Je sexy, je bohatá, je obľúbená, má úžasné nohy, prsia aj zadok, nehovoriac o jej ľahkom prístupe. A ako som už povedala, váš mozog je tam dole.“
„Ja som myslel aj tú časť s tým, že všetci chlapi myslíme medzinožím.“
„Rennie mi dal lekciu,“ trpko som odvetila a pred očami som zas uvidela obraz tých dvoch milencov ako sa škodoratostne usmievajú a počula zvuky ich oblizovania.

Okamžite som sa musela znovu odvrátiť a vracať. Miguel mi opäť pomohol s vlasmi a potom mi podal ďaľšiu vreckovku.

„Čo ti urobil?“ spýtal sa a začal si ma prezerať.

„Neuvidíš to. Nie je to nič fyzické. Je to tu,“ prikryla som si dlaňami moje rozsekané srdce. Zasmiala som sa na svojom kajúcnom výraze, ktorý som nadhodila a síce som ho nevidela, no keď som si predstavila ako teraz asi vyzerám, začala som sa rehotať.